Existujú ľudia čo pre korporátne firmy nie sú stvorení. Medzi nich patrím aj ja. Dlho som rozmýšľala, či vôbec túto tému začínať. Sama ešte zatiaľ pracujem v korporáte. (teda pracovala som do konca roka 2018, kým som tento článok dopísala nejak sa mi situácia nečakane pozitívne pomenila) No keďže som holka drzá s jazykom podrezaným a silno úprimná povedala som si prečo nie. Možno sa v mojich myšlienkach niekto nájde a možno nie a možno si uvedomíte mnoho vecí.
V korporátoch ako takých pracujem už viac ako 7 rokov na rôznych pozíciách. Občas som pracovala ako brigádnik, inokedy zas full time. Každým rokom si však uvedomujem, že sem nepatrím. Nie je to nič pre mňa, prísny pravidelný režim každodenná zaužívaná práca 8 hodín denne a 5 dní (niektorí 7) dní v týždni. Robím, lebo musím. Musím platiť úvery, nájom, služby ktoré využívam, komfort ktorý si dovoľujem. No nežijem. Teda nežijem pre tú prácu a ani v nej. Nechápem mnohých ľudí v tej práci. Nehovorím, že si s nimi nerozumiem ale keď vidím ich život premýšľam, či toto naozaj ja chcem. Viac ako 10 rokov na tej istej pozícii, tie isté každodenné kliknutia myši. Desí ma to a je mi z toho na vracanie. Neodsudzujem nikoho a nič, aj to je práca. Práca, ktorá nás možno baví a možno ju len akceptujeme. No moja duša a myseľ sa posledné roky búri. Chcela by niečo iné. Niečo pričom nemá pocit, že stagnuje na jednom mieste. Niečo kde nikdy nevie čo ma môže prekvapiť, kde je človek raz tam, raz tu… chcem tvoriť, chcem písať… Chcela by som toľko nových vecí skúsiť, rozvíjať sa. Chcem proste žiť a nie len na oko verejnosti ale naplno. Nie len prežívať, lebo tak sa to vraj musí ale prečo sa to musí?! Lebo tak sa to robilo pred 10-timi rokmi alebo preto, že to značí stabilitu? Ja netúžim byť stabilná (dobre no nejaký ten základ po nohami to áno) ale načo je človeku stabilita, ktorá zabíja jeho radosť, fantáziu a vaše kreatívne ja? Každý je podľa mňa v kútiku duše kreatívny, veď ako deti sme mali toľko kreativity v sebe. Len sme ju rokmi v sebe „zabili“ a teraz niektorí len prežívame ( nie vy čo vás vaša práca v korporáte napĺňa sem nepatríte 🙂 Viete možno by mi teraz korporát až tak nevadil, keby som v ňom videla zmysel. No nevidím. Vidím, len to ako firmy majú nezmyselné pravidlá a tie sa musia dodržovať. Je jedno, že tie pravidlá vznikli pred xy-rokmi. Vidím len to ako 90% týchto firiem má nejak nastavený systém a to že je nelogický je každému jedno. Ak patríte k tej menšine komu nie, máte smolu. Nikdy sa vám to nepodarí zmeniť. Ste na to „malý pán“. Väčšinou dostanete odpoveď- Nerieš, takto to tu je xy rokov, aj tak s tým nepohneme. Ale prečo?! Prečo sa nad tým nikto nechce zamýšľať. Nemôžem menovať jasné príklady lebo asi by som prišla o krk, teda možno by mi od niektorej z tých mnohých firiem prišlo predvolanie na súd a to veru nechcem ale tých príkladov by som mala viac ako na jednej ruke. Bohužiaľ mám takého tušenia, že aj vás čo toto čítate napadol aspoň jeden príklad, či už z vašej aktuálnej práce alebo bývalej. Viete aj keď to tak nevyzerá, ja som dušou niečo ako umelec. Vidím vo veciach, situáciách to čo iní až tak nevnímajú. Pozerám sa na svet inými očami a práve v spomínanom korporáte mám pocit ako keby mi dali klapky na oči ako súťažnému koňovi a rovno mi nasadili na hlavu aj okuliare také čo majú všetci, aby som aj ja patrila k tým „všetci“. No človek ako ja sem jednoducho nepatrí a nikdy nebude, lebo má na svet, na dianie, na dané momenty, situácie iné názory. Názory, ktoré sa veľakrát nemusia iným páčiť a bývajú odsúdené. V minulosti, keď človek takéto názory vyslovil nahlas bol odsúdený, teraz síce trest smrti nedostane ale je za divného. Mnohokrát opovrhnutý, nechápaný a niekedy až ľutovaný. Viem, že sem nepatrím a viem to, lebo žijem pomalým ale istým tempom aj svoj druhý život. Život, kde ak vyslovím svoj názor nie som vždy za divnú, život kde to aká som, ostatní neriešia. Toto je svet kde môžem byť naozaj sama sebou a nie som odsúdená divným nechápajúcim pohľadom. Kým som zverejnila tento článok zmenilo sa veľa, zmenila som korporát za prácu, ktorá ma naozaj napĺňa a síce do nej chodím, tak isto ako do tej predtým každý deň mám iný a zaujímavý. Je to niečo kde sa cítim naozaj dobre a ako doma. Po toľkých rokoch zmena aká by ma v živote nepadla, že sa udeje tak spontánne a rýchlo.
Pridaj komentár